Pocítila ostrú bolesť, keď jej prenikavé slnečné lúče dopadali do očí. Zakryla si ich rukou a čakala, až si navyknú na silný jas. Odrazu si uvedomila, že je to prvýkrát vo svojom živote, čo vidí pravé slnečné svetlo. Nepoznala nikoho kto, by si pamätal ako vyzerá.

Zhlboka sa nadýchla a v nose ju pošteklil suchý a teplý vzduch púšte. Prišlo jej to celkom neuveriteľné. Žiadne voňavé senzácie kvetov a tráv, len suchý prievan pustý rovnako ako svet pred ňou. Aj tak to bola neopísateľná zmena oproti čistému a obyčajnému vzduchu Vaultu. Bol tak všedný, že nemal nič, čím by sa dal pomenovať. Každá častica v ňom bola precízne kontrolovaná, každé percento vlhkosti regulované na stále hodnoty, na ktoré si už tak zvykla, že si už ani nevedela vybaviť, ako vlastne chutil.

Obzrela sa do vnútra jaskyne a chvíľu sledovala, či sa z hustej tmy neozve zúfalý výkrik  súriaci ju k návratu. Ale útroby hory prehovárali len svojím vlastným hlasom kvapiek rozvíjajúcich sa o vápencové dno a prievanom, ktorý tu hľadal chládok. Poslednýkrát sa zhlboka nadýchla a vykročila do svetla, von z jaskyne. Ale nebola až tak celkom sama, v  jej ušiach znel pravidelný rytmus vychádzajúci spod paličiek udierajúcich do bubnov plnou silou a s ním pochodovala obrovská armáda a sila pochodu jej rozhýbala cievy na krku.  Ale čím hlbšie sa započúvala, tým viac sa jej nohy odmietali poddať tónom, iba milióny červených krviniek prúdili telom v desivom sprievode dunivých úderov srdca.

Nie len vlastný dych sa zdal ju posúvať späť do bezpečia hory, ale aj vietor ju ofukoval zrnkami piesku v snahe zastaviť ju. Môžem sa ubrániť sile prírody, napadlo ju, ak si ani ona neželá, aby som pokračovala?

Zem pod jej nohami bola vyprahla, pretrhaná prasklinami smädne zívajúcimi k nebu, tu a tam trčali suché steblá trávy, a iných porastov, ktoré už dávno stratili svoju farbu. Bol to svet  vzdialený na míle od toho, čo videla v knihách a o ktorom ju toľko učili. O zmenách samozrejme vraveli, ale toto sa nepribližovalo ani tej najdesivejšej historke.

Dala si dúšok vody z fľaše a medzi glgmi si spomenula ako jej nakazovali:,, Nepi vodu, ktorá v noci žiari." Toho sa určite báť nemusela, pretože kdekoľvek pozrela tiahla sa len pustá zem. Skontrolovala si Pip-Boy, svoj malý počítač pripevnený na ruke, a na starej mape si ešte raz pozrela presnú polohu Vaultu 15, miesta, kde mala začať svoje pátranie a kde dúfala, že sa jej pátranie aj skončí. Bolo to jediné miesto, o ktorom všetci vedeli.

Vydala sa teda smerom na juh, v ústrety pätnástke a s každým krokom, s ktorým sa hora nenápadne zmenšila, sa jej strach badateľne zväčšil. Nádej, ktorá sa jej držala doma, ju opúšťala a úspech sa odrazu stal nepredstaviteľný. Napriek tomu sa krátkymi neistými krokmi posúvala ďalej. Ľudia jej do rúk vložili svoje životy, čím vedome zvýšili cenu jej vlastného.  Zovrela pištoľ v puzdre na pravom boku s vierou rovnakou, akou objímali obyvatelia Trinástky ju, a pokračovala zdanlivo nekonečnou pustinou.

Prístupov 4165

Kvalita článku