Potím sa.
Ako to, že sa potím? Áno, je zavreté okno.
Malá stolná lampa zohrieva ovzdušie a pod ňou, ako to už býva, býva tma, tá najväčšia.
Osvietené kúsky papierov bez odpovedí, šálka bez uhasenia smädu. Uhlíková tvár na

lisovanom bielom deriváte. Teplý prievan značí, že svet funguje; môj svet je moja práca,

moja práca je moja droga, môj moja droga je môj svet. Sebecký kolotoč volá zo spánku a

jeho podráždený prevádzkár volá do tmy.

Ku kraju stola urovnám papier, na spáde hrany
Obzriem sa tázavo na všetky strany.
Je už príliš skoro, aby som to zmenil
a ešte príliš neskoro, aby som s tým začal.
Teraz a nikdy od obratníka raka mal by som kráčať

Čo znamenajú prsty vo vlasoch,
prečo vlastne píšem?
Odpovede z otlačkov
sú len trápne klišé.

Autorita tomu vravia, meno alebo snáď sláva,
ich slová sú zvon, čo v noci nezaspáva.
Je tri štyridsať dva.

Niekde počuješ tikať piesky, srdce, vášeň, túžbu
Nie je čas, nie je nič.

Plynie on, plyniem ja, plynieš ty, vo fosfórovéj púšti sme vetrom odviatí.