Dunivý tlkot v hrudi odbíja môj čas,
ako tichý strojček v hodinkách, s ktorým šedne vlas
do farby tak bielej,
že splynie so stenou pôrodnice,
mojej izby i nemocnice.
Zdá sa, že sa újsť nedá,
lebo všade bdie stena bledá
aj v čiernom závoji tmy
bielymi prstami počíta dni
na kalendári, ktorý neuvidím,
až kým sa nepretoči posledný list,
a ja pochopím,
že povedal som konečné slovo predtým,
než v skľučujúcej temnote poslednykrát vydýchnem.

 

 

Prístupov 3505

Kvalita článku